random

K tomu názov netreba :)

22:40 LAURRA 2 Comments

Ahoj, keďže toto je môj druhý príspevok na tomto blogu, nie som si celkom istá, aké príspevky sú vhodné na začiatok. Rozhodla som sa preto, že to bude niečo zo mňa, nejaký kúsok môjho života, mojich názorov, myšlienok a úvah. Jednak preto, že vy ma lepšie spoznáte a zároveň sa ja môžem vypísať. :)

Nechcem, aby tento príspevok bol smutný, aby ste z neho boli smutní, či mali zlú náladu. Vôbec nie, práve chcem, aby tento blog bol veselý, šialený, s dobrou ,atmosférou´, aby ste si mohli prečítať moje príspevky, keď vám nebude práve najlepšie a podobne, no povedzme si úprimne...Kto z nás je stále veselý, s dobrou náladou? Chcem, aby tento blog bol hlavne prirodzený a úprimný, takže by bolo odo mňa nefér, keby som sa pretvarovala a hrala sa na to, že som úplne v pohode, pri tom nie som. :) Viem, že možno tento príspevok nebude až tak prepracovaný, dokonalý alebo perfektný...Ale úprimne, kto z nás je dokonalý? Komu veci vždy vychádzajú super alebo perfektne?

Klamala by som, keby som povedala, že som úplne v pohode...Pretože nie som.. Mám plno otázok, na ktoré nemám odpovede. Poznáte ten pocit, však? Máte plno otázok, ale nepoznáte odpovede a nikto vám odpovede nedá, pretože vám nikto nerozumie. Alebo odpovede nevie a možno odpovede ani neexistujú. Darmo budem čakať a pýtať sa, ale jednoducho...Musím to pochopiť. Ale neviem. Veľa vecí neviem, no snažím sa ich aspoň chápať, ale tomu nerozumiem vôbec.

ÁNO, možno niektorí z vás už prekrúcajú očami. Mám 14 a riešim problémy v úvodzovkách. Ľudia zomierajú, nemajú domov, majú omnoho horšie problémy ako ja, ale......  I tak ma to trápi, tak čo na tom? Čo je na tom zle? Prečo nemôžem povedať, že mám nejaký problém, že ma niečo trápi bez toho, aby to niekto surovo okomentoval a odbil ma?

Pýtate, čo sa vlastne stalo? Neviem. Nemám ani poňatia, čo sa stalo.
No ako som napísala vyššie, snažím sa to aspoň pochopiť.

Prečo prídu ľudia, ktorým veríte najviac ako sa dá, zverujete si tajomstvá, ste radi, že máte jeden druhého, cítite sa spolu fajn a potom ten človek len tak odíde?...Bez vysvetlenia, nepovie nič, no zrazu sa len ignorujete, nedokážete nájsť spoločnú reč, akoby vás už nič nespájalo a pritom ste si boli takí blízki. Všetko je v háji, celý spoločný čas, všetky vaše obľúbené spoločné aktivity. Nie, nehovorím o rozchode.

Každý z vás si v týchto slovách asi nájde niečo spoločného. Určite mal každý aspoň niečo so mnou spoločné. Každý si predstaví to, čo mu ten človek, ktorý mu ublížil, urobil. Ale viete čo? Aj keď nemáme plno odpovedi, aj keď nevieme, čo je na nás také zlé, že sa všetci od nás vzdiaľujú, nevieme, čo sme komu urobili, ale.... Aj tak máme život, máme len jeden život a ten si treba užívať naplno. A máme aspoň jedného priateľa/ priateľku, ktorá je tu s nami akoby odjakživa.

Aj ja mám takú priateľku. Je ňou Alex (prekvapivooo :D )... Ona je tu doslova odjakživa pre mňa..Narodila sa presne týždeň po mne. Prišla na svet hneď za mnou. Nenechala ma dlho čakať, iba týždeň. ♥ Od toho, ako sme sa spolu navštevovali, hrali sa spolu, zdieľali svoje životy už vtedy, potom v škôlke, kde sme boli nonstop spolu a boli pre seba už vtedy (viem to :D). Aj keď sme nechodili na rovnakú školu, vlastne ani teraz nechodíme na rovnakú školu, našu cestu to nerozdelilo... Za 14 rokov sa naše priateľstvo rozvíjalo, stále viac a viac sme sa mali radi, stále viac a viac vecí sme spolu zdieľali, prekonali veľa prekážok, začalo byť menej voľného času, každá žila ten svoj život, no s kúskami tej druhej a práve preto nám boli a sú naše stretnutia omnoho vzácnejšie. Vždy viem, či je Alex smutná a trápi ju niečo, ak áno, tak sa jej snažím pomôcť, zlepšiť náladu a to isté robí ona pre mňa. Vždy si môžem vyliať srdce, nech je to čokoľvek, či sú to dobré správy, alebo zlé, vždy viem, že je tu pre mňa. Že je tu pre mňa 14 rokov a nikdy sa na mňa nevykašľala. Nikdy mi nedala poítiť, že ju nejak otravujem, alebo podobne. Zaujíma ju môj život a mňa zaujíma jej. ♥ Som jej za všetko, za úplne všetko vďačná... Nedá sa opísať slovami, ako veľmi ♥

A chcela som to tu napísať preto, aby všetci videli, akú mám BFF, aká je super...

A tak isto som vám chcela povedať, že aj keď je vám najhoršie, môžete byť úplne na dne, vždy tu bude nádej. Pretože nádej vymiera posledná. Nie je to klišé, ale pravda. Nikdy neprestaňte mať nádej, že bude lepšie..Pretože nádej príde vtedy, keď už si budete myslieť, že čakáte príliš dlho a nikdy sa z toho nedostanete. Ale príde. Len verte!

Chcela som vám povedať, že som človek tak isto ako vy a aj ja mám problémy. Nie som vždy veselá a šťastná. Ale o to lepšie. Čo by to bol za život, keby sme boli stále šťastní? Prestalo by nás to baviť. :) A jedna vec.

Ľudí, ktorí vám ubližujú alebo vám ubližovali vymažte zo života. Sú to ľudia, ktorých prestalo baviť byť s vami a hľadajú si niekoho lepšieho. No takého nenájdu. Pretože verte, skôr či neskôr si tí ľudia uvedomia, akú veľkú a hlúpu chybu urobili, keď od vás odišli. :)

Nikdy nie ste sami. Nikdy. Vždy tu bude aspoň jeden priateľ a nech je kľudne aj imaginárny, ktorý tu proste je.

Prestaňte žiť svoj život podľa ostatných. Povedzte si, že vám niečo je a nemusí vás zaujímať, že niekto povie, že ste primladí na problémy. Je to váš život a vy s ním môžete narábať ako sa vám zachce.

Užívajte si život so všetkým, čo je. ♥

P.S: To, že je práve 22:40 ma vôbec neodradí vydať tento článok, pretože ak to má byť spontánne, nech je..A kto prišiel na tento nápad? Tipnite si :)

                                            Laurra ♥